To, čo pokazili lekári v Londýne, naprávali Slováci.

Mal dvadsať rokov. Študoval na vysokej škole a počas prázdnin medzi prvým a druhým ročníkom sa na mesiac vydal do Anglicka. „Som jedináčik, išlo o prvú cestu, na ktorú som vyrazil bez rodičov,“ začína rozprávanie Aleš. Sedíme spolu na pešej zóne v Ružomberku a neprejde minúta, aby na neho ktosi priateľsky nezakričal alebo ho neprišiel ťapnúť po pleci. Vtedy v Londýne sa na svet pozeral zvedavými očami. Videl pulzujúcu metropolu plnú ľudí a krásnej architektúry, v ktorej si chcel zlepšiť angličtinu a popri tom zarobiť nejakú libru.

„Dva dni pred návratom na Slovensko som v Londýne išiel pomôcť kamarátovi na stavbu umývať okná. Vystúpil som na rebrík, ktorý bol opretý o dom. Rebrík sa pošmykol, mne vymrštilo nohy do vzduchu. Spadol som asi z trojmetrovej výšky na dlažbu. Keď som sa prebral zo šoku, nevedel som pohnúť spodnou časťou tela. Zlomil som si chrbticu a mal ťažký úraz miechy,“ pokračuje Aleš. Expresne rýchlo k nemu priletel vrtuľník, nemal však kde pristáť. Do nemocnice ho napokon odviezla záchranka.

Necítil si nohy

Ružomberčan dodnes nevie prečo, ale operovali ho až na ôsmy deň po úraze, hoci podobné prípady si vyžadujú okamžitý zákrok. Za ten čas jeho rodičia takmer skolabovali. „Anglickí lekári ma povzbudzovali, že stihnem začiatok zimného semestra, po prevoze na Slovensko sa však môj zdravotný stav začal komplikovať. Bolo mi zle, trápili ma vysoké horúčky,“ opisuje Aleš Rauš. Ďalšie vyšetrenia ukázali, že jedna zo skrutiek, ktorými mu v Londýne zafixovali tri stavce, je navŕtaná nakrivo. Hrozilo, že mladík v lepšom prípade strávi zvyšok života na vozíku, v horšom zomrie.

„Chybu Angličanov nakoniec naprávali Slováci, doktori Kónya a Lohnert, v nemocnici v Nových Zámkoch. Po tejto operácii som si opäť začal cítiť nohy aj od kolien nadol, čo je v prípade môjho úrazu po takom dlhom čase zázrak,“ dodá Ružomberčan. Prvého pol roka strávil v posteli a na invalidnom vozíku. Popri tom cvičil a čítal motivačnú literatúru o ľuďoch, ktorí sa dostali z ťažkých stavov. Pred spaním si potom predstavoval, ako sa mu reparuje miecha.

Dva roky vývoja

Vedel, že každý takýto úraz aj ľudský organizmus je iný. No vždy bol optimista, a tak si aj teraz povedal, že pád z rebríka ho nezlomí. Dnes chodí bez cudzej pomoci, používa len barly a ortézy. Začal bicyklovať, hrať hokej na sánkach, s asistentmi liezť do hôr. Popri tom vyskúšal rôzne profesie, ktoré mu dovoľoval jeho zdravotný stav. No vždy ho to najviac ťahalo ku kreatívnemu priemyslu, móde, dizajnu a moderným technológiám. Pri prezeraní jednej zo stránok s nápadmi na webe zistil, že všade sú šiltovky.

„Ale žiadna nemala drevený šilt!“ doplní Aleš. Nápad bol na svete, no ako ho dostať do konečnej podoby a napokon ku klientom? Dva roky strávil tým, že vyvíjal drevený šilt, ktorý by bol nielen zahnutý, ale aj kvalitne prišitý k látke. Aby sa nelámal, netlačil, súčasne nebol príliš hrubý. „Ďalšie mesiace mi trvalo, kým som systémom pokus – omyl našiel jeho správny tvar,“ rozpráva Aleš. Nakoniec presviedčal nábytkárske firmy, aby šilty zaradili do výroby. Nie vždy uspel a keď aj áno, s malými sériami ho obvykle zaradili na koniec reťazca.

Deväť dodávateľov

Keď už sa mu biznis mal rozbehnúť, zo zvedavosti sa opäť mrkol na internet. Podobné čapice zrazu vyrábali aj inde! „Cúvnuť som nechcel. Konkurenčné produkty som pokúpil, aby som tie svoje ešte vylepšil,“ opisuje Aleš. Dnes sa na výrobe jednej jeho originálnej čapice podieľa deväť dodávateľov zo Slovenska a z Česka. Drevo na šilty, či už slovenské, alebo exotické, nakupuje sám v skladoch. Niekoľkomesačná cesta k finálnemu výrobku vedie cez lisovňu, frézovanie a dielňu, kde ho Aleš ručne šmirgľuje, tmelí, povrchovo upravuje a napokon kontroluje.

Jeho šiltovka má vnútri schované vrecko na drobnosti a ako zrejme jediný v strednej Európe pripravil aj ženské strihy čapíc. Sú užšie a veselšie. Látku, drevo a kožené upnutie sa snaží farebne čo najviac zladiť. Jeho šiltovky obľubujú rôzne vekové skupiny aj komunity, medzi ktorými nechýbajú športovci, speváci a umelci. „Za všetkých spomeniem rapera Tona Suchotu, Jozefa Rezníka zo skupiny Walter Schnitzelsson, speváčku Julien, DJ-ov Spinhandzu a Mashu z Írska,“ vyratuje Aleš.

Vážme si život

„To sú ľudia, ktorí sa chcú odlišovať a podporujú lokálne výrobky,“ hovorí mladý muž. Jeho výrobky majú ekologický rozmer, časť zisku z predaja čiapok venuje na výsadbu nových stromov. Kde sa vidí o desať rokov? „Verím, že budem obklopený rodinou, zážitkami z cestovania a dobrými ľuďmi,“ uzatvára. Svoje čiapky balí do škatule, ktorá pripomína peň a po otvorení vonia. Hoci Aleš práve prežíva šťastné obdobie života, nezabudne zdôrazniť, že si máme vážiť a užívať každý nový deň aj nepatrné momenty. Stačí totiž málo a všetko sa zvrtne…

Článok bol prevzatý z portálu: pluska.sk